MOJI GANGSTRI

            Keď som chcel vniknúť viac do sveta mladých gangstrov, začal som tráviť čas v parížskom metre. To je miesto, ktoré týchto ľudí akousi neodolateľnou silou priťahuje, tu sa učia prvé fígle, tu sa rodí ich zločinnosť.
            Raz mi vo vozni padol do oka jeden z týchto chlapcov. Prezrádzal ho jeho spôsob chôdze, sliedivé oči a až moc šikovné ruky. Mužovi pred ním vytŕčala z vrecka nohavíc peňaženka. Chlapec už po nej siahal. Položil som svoju ruku na jeho. Metro práve zastavovalo, on ako strela vybehol na nástupište. Bežal som za ním a chytil som ho. Určite si myslel, že som policajt. Spýtal som sa ho: „Potrebuješ peniaze?“ A jeho určite napadlo, že som „teplý“. Dal som mu bankovku. Takíto chlapci veľa toho nenarozprávajú, nikdy sa na nič nepýtajú, zato sa dokážu prenikavo dívať. Hneď pochopil, že sa vymykám jeho predstavám. Ani policajt, ani buzík, čo som teda zač? 
            O nejaký čas sme sa stretli opäť. Metro – to je dosť malý svet, i keď Paríž je veľký, je ľahké tam stretnúť jeden druhého. A vtedy sa ma začal pýtať. Povedal som mu, že sa starám o mladých ľudí, ktorí majú problémy. Opýtal sa ma, prečo, a ja som povedal, že vidím, že má zmysel aspoň sa pokúsiť dostať jeho a takých ako je on z maléru. Hovoril som dosť rýchlo, pretože oni všetci sú tak trochu ako divé zvieratá – ostražití, uhýbaví, stále na pozore. Dal som mu svoju adresu. Zavolal mi. Tento chlapec ma zoznámil s množstvom ďalších.
            Pochopil som, že ak chcem s týmito ľuďmi pracovať, musím si zabezpečiť bývanie medzi nimi, v „ich“ štvrti. I keď mi kňazi hovorili, že nebudem mať dlho silu bývať tam, kde pracujem, byť k dispozícii chlapcom neustále. Najal som si byt v prízemí deväťposchodového domu devätnásteho parížskeho obvodu. Chlapci ma tam môžu navštevovať v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
            Keď som sa do svojho nového bytu nasťahoval, počul som, ako sa dve staršie ženy rozprávajú. Jedna z nich hovorila: „Vraj tu vo vchode býva nejaký kňaz.“ A keďže som si bol istý,  že je reč o mne, podišiel som k nim. Vo svojej koženej bunde, s dlhými vlasmi. Asi som im nahnal strach, keďže zareagovali: „Nepleťte sa, pane, medzi nás, či nevidíte, že sa rozprávame?“ Ja som to nevzdal: „Hovorili ste predsa o nejakom kňazovi, tak som sa prišiel predstaviť...“ Jedna z nich pohotovo odsekla: „Ak ste vy kňaz, tak ja som Panna Mária!“ „No teda, to je prekvapenie, ja som si ju takto nikdy nepredstavoval...“
            Na druhý deň mi zaklopala na dvere a ospravedlnila sa. Vraj bola za správcom farnosti a povedala mu: „Máme u nás vo vchode nejakého chlapa, trochu cvoka, ktorý si myslí, že je kňaz...“ A on jej odpovedal: „Ale on je naozaj kňazom...“
            Zasmiali sme sa a odvtedy si už spolu rozumieme dobre. Nájomníkom trochu trvalo, kým nás, predovšetkým mojich zverencov, prijali takých, akí sme. Raz sa stalo, že prišiel za mnou jeden chlapec a bol rozčúlený, lebo ja som nebol doma. Práve šiel okolo sused a hovorí mu: „Vieš čo, on nie je doma, ale ak chceš, poď so mnou, niečo si spolu dáme.“ A pozval toho chlapca do bufetu na pivo, kde sa porozprávali, a potom ho priviezol ku mne. No nie je to ohromné, že mám takých susedov?
            Ale aj moji chlapci sa snažia. Raz na Vianoce napadlo jedného z nich zaobstarať dvadsaťpäť vianočných pohľadníc (podľa mňa ich ukradol, ale to je iný príbeh) a vhodiť ich do poštových schránok všetkých mojich susedov s dodatkom: „My, ktorí nemáme nijakú rodinu, vám prajeme veselé rodinné sviatky.“
            Takéto malé gestá vytvárajú vzájomné putá. Dnes už mnohí nájomníci poznajú „mojich chlapcov“ po menách. Vzájomné poznanie sa, myslím, prospieva všetkým. Už päť rokov nedošlo v našom dome k nijakému „vybieleniu bytu“, zatiaľčo navôkol sa kradne neustále. Myslím, že sa nám takto postupne podarilo prerušiť jeden z bludných kruhov nedôvery a zla, ktorých má tento svet neúrekom.

                                                                                     (zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)